Lucia Mihai pomáha svojim študentom uvedomiť si svoje emócie prostredníctvom umenia. Účastníci jeho workshopov vyjadrujú svoje negatívne emócie prostredníctvom predmetov, kresieb a malieb, ktoré vytvoria, a ktoré im potom pomáhajú emocionálne a duševne liečiť.

Lucia Mihai využíva umenie ako terapiu FOTO osobný archív

Lucia Mihai (44 rokov) bola 20 rokov obchodnou zástupkyňou vo farmaceutickom priemysle, po absolvovaní Strednej ekonomickej školy v Galati a následne Lekárskej a farmaceutickej fakulty, zubno-technický odbor.

Cítila, že to, čo robí, ju už nenapĺňa, a tak sa pred rokom a pol rozhodla dať výpoveď a stať sa tým, čomu sa v odbornej reči hovorí pracovník zmiešaného umenia.

Presnejšie, v prípade detí využíva techniku ​​hand-made a v prípade dospelých maľbu a kresbu, aby si mohli liečiť svoje traumy.

„Objavila som svoju vášeň pre ručnú výrobu. Zúčastnil som sa niekoľkých veľtrhov, kde som vytváral rôzne dekoračné predmety na dreve a skle. Jednou z techník, ktoré som použil, bola obrúska: objekt je v podstate ozdobený obrázkom na obrúsku,“ Lucia pre „Weekend Adevărul“ prezradila, ako začala pracovať s deťmi.

Malí boli zvedaví, ako robí svoje zázraky, a potom pochopila, že jej poslaním je pomáhať deťom a mladým ľuďom uvedomiť si svoje traumy prostredníctvom umenia.

Za týmto účelom absolvovala kurz zmiešanej umeleckej pracovníčky a teraz vedie ľudí k ručnému vytváraniu rôznych predmetov, aby zvýšili ich sebavedomie a priniesli na svetlo negatívne emócie a traumy, ktoré v určitom bode života zažili.

Lucia organizuje workshopy modelovania a hudobnej stimulácie, kde si účastníci vyrábajú hudobné nástroje a následne synchronizovane pracujú. Záujemcovia prichádzajú aj na zmyslové workshopy, výtvarné umenie a improvizačné divadlo.

„Účelom týchto workshopov nie je konečný predmet, ale identifikácia emócií, ktoré cítite, aké pocity máte, keď robíte jednu alebo druhú vec, kam vás myšlienka zavedie a aké spomienky prebúdza.”
galățeanca uvádza niektoré z ich výhod.

Forma negatívnych pocitov

Lucia začala najskôr pracovať len s deťmi, prešla k predpubertálnym, potom k tínedžerom a nakoniec k dospelým. „Aj pre mňa to bol proces. Keď som získal viac skúseností, chcel som urobiť viac,“ vysvetlila. Pre dospelých je kresba a maľba procesom introspekcie, cestou vnútorného poznania.

Na workshopoch, ktoré navštevujú, si vyberajú tému, napríklad ako by vyzeralo ich vnútorné dieťa. Pre mnohých je to prvýkrát, čo sa spoja s vlastným telom v zmysle uvedomenia si svojich myšlienok a emócií, čo platí aj pre deti.

Galățeanca vo svojom prístupe využíva intuitívnu maľbu. Napríklad dospelý namaľuje tvary, ktoré by podľa nich mali nadobudnúť ich negatívne stavy.

„Cez umenie vyjadrujete emóciu, emóciu, ktorú cítite vo svojom vnútri a nedokážete ju vyjadriť slovami. Niektorí dospelí sa dostanú do tohto stavu, tohto toku, no iní nie po prvýkrát. Je to pochopiteľné, pretože nedostali potrebné vzdelanie od svojich rodičov, ktorí zase nemali potrebné informácie a to bolo všetko, čo v tom čase mohli robiť“. opisuje proces Lucia.

Deti kreslia podľa vlastných emócií FOTO Lucia Mihai

Týmto spôsobom sa negatívne emócie dostanú na svetlo, väčšina ľudí na ne radšej zabudne, dúfajúc, že ​​zmiznú. Je to len klam, pretože tieto druhy pocitov sú hlboko zakorenené v našom podvedomí a nakoniec mnohokrát diktujú naše správanie bez toho, aby sme to chceli.

„Neskôr sa tieto negatívne emócie somatizujú a robia nás fyzicky chorými. Väčšina z nás nechápe, prečo sme si vybrali konkrétnu chorobu. Vysvetlenie je jednoduché: nezdravá negatívna energia zostáva uväznená v našom tele“hovorí Lucia.

Všetky predmety, kresby a maľby potom deťom aj dospelým pripomínajú emócie, ktoré ich zraňujú, aby ich už nikdy nezažili.

Liečenie prostredníctvom emocionálnej spätnej väzby

Ďalším dôležitým krokom v procese liečenia na Luciiných workshopoch je komunikácia vlastných emócií po tom, čo ich účastníci identifikovali. Pre niektorých z nich je táto fáza veľmi ťažká, ale ak sa im to podarí, opäť získajú kontrolu nad svojimi myšlienkami a pocitmi prostredníctvom spätnej väzby, ktorú dostávajú od tých, s ktorými sa rozprávajú.

„Chcem, aby sa to, čo vytvoríme na týchto workshopoch, celé toto uvoľnenie, stalo každodenným návykom sebaregulácie, ktorý im pomôže oveľa lepšie zvládať svoje myšlienky a emócie,“ je to túžba dievčaťa.

Na konci workshopu každé dieťa odchádza domov s predmetom, ktorý vytvorilo, je vyjadrením jeho najhlbších pocitov, a vlastnoručne vyrobený sa preň stane skutočnou kotvou najmä vo chvíľach hnevu či smútku.

Deti odchádzajú domov s predmetmi, ktoré vytvoria FOTO Lucia Mihai

Je to spomienka na ich snahu v dielni dostať na povrch hlboko zakopané traumy, ale aj na to, ako si ich postupne uvedomovali, zvládali a následne odstraňovali.

„Mnohí prichádzajú veľmi neochotne, s množstvom frustrácií, a ak hovoríme o deťoch, väčšine z nich ostane po šikane v škole trauma. Sú veľmi hanbliví, bojazliví a často sa nevedia verbálne prejaviť. Predmety, ktoré vytvárajú, sú formou vyjadrenia toho, čo skutočne cítia. Keď dieťa kreslí určitým spôsobom a používa určité farby, môžete zistiť jeho emocionálny stav,“ hovorí terapeutke o začiatku cesty, ktorú absolvovali deti, mladí ľudia a dospelí, ktorí prichádzajú do jej workshopov.

Od detí až po seniorov

Pracuje s deťmi od 4 do 18 rokov a s dospelými od 30 do 50 rokov, no v budúcnosti uvažuje aj s tretím vekom, ktorý so sebou prináša aj ďalšie výzvy: „Niektorí ľudia po výchove detí už nevidia zmysel života. Odchádzajú do dôchodku, už nemajú žiadnu aktivitu a akosi sa skamarátia. Dostáva sa to do rutiny, ktorá vôbec nie je zdravá, a tu treba pracovať“.

V súčasnosti Lucia absolvuje výcvikový kurz v psychoterapii pre deti a dospievajúcich v rámci Rumunskej asociácie integratívnej terapie s cieľom pracovať s deťmi, mladými ľuďmi a dospelými a v oblasti hĺbkového liečenia. Tiež Lucia Mihai a emocionálna inteligencia na školách a stredných školách v Galati.

„Vo veku 14 až 18 rokov sa zdá, že tínedžerov opustili. Nevedia, ako sa správať k svojmu okoliu a ako reagovať v rôznych situáciách, do ktorých sa dostanú. V dnešnej spoločnosti si už nenachádzajú svoje miesto, najmä preto, že ich interakcia je viac online ako fyzická. Už nevedia, ako hovoriť a zdieľať to, čo cítia a akými zmenami prechádzajú“, je trpké uvedomenie si Lucie, ktorá ich chce naučiť, ako všetky tieto veci robiť bez hanby a bez strachu, že budú obviňovaní alebo súdení.